Milujem také noci.
V dobe, keď všetko robím v pokluse a i tak mám pocit, že nestíham.
Pred pár dňami sme sa Igorkom o tom bavili, že nenachádzame ten kľud na rozjímanie
a pemýšľanie. Že to všetko letí a advent je miesto pokojného jednoducho hektický.
Včera ráno do práce, všetko v pokluse, cesta domov, večierok na škole našej Emky, opäť do auta smer Viedeň, večierok nášho chlebodarcu, stúpajúce endorfíny, skvelí ľudia i jedlo, pocit užitočnosti, spoločných cieľov . Ten pocit, že som niekde, kde to má zmysel.
A medzitým vonku pristála biela perina.
Cesta domov štyri hodiny, z toho tri za volantom, s rukami v kŕči zvierajúcimi volant,
šmýkajúc sa dolu kopcom, jeden neúspešný pokus vyjsť na iný kopec, šmýkanie naspäť, hľadanie inej cesty....tri hodiny úplného kľudu na premýšľanie, precítenie vďaky. Ako rýchlo mi boli dopriate.
Doma ráno o tretej, všade bielo, rozospatá Stacy s rozpačitým pokusom o šteknutie, rozospatý drahý.
Emocionálna búrka, čo nedovolí zaspať a sladký pocit, že ráno sme doma všetci
a spať môžme dlho.
Milujem to.
Baví ma večer prenasledovať to "úbohé vyčerpané zviera" :)
Budúci týždeň bude fyzicky aj psychicky zabijak,
už teraz sa teším :)
Krásny predvianočný čas všetkým!
S láskou Z.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára