Nie nebojte, nepobila. Tento víkend sme boli na svadbe bratancovi, ktoré som roky nevidela. Priznávam, ani sa mi veľmi nechcelo ísť do mesta, v ktorom som trávila svoje detské roky, u babiny, ktorá nás tak veľmi ľúbila, zomrela však skoro a veľmi skoro ju nasledoval aj jej syn, môj otec. A súhrou náhod som prežila deň, na ktorý nikdy nezabudnem. Stretnutia po rokoch boľavé aj krásne. Srdce mi stislo, na chvíľu som opať bola malá a kradla s babinou kukuricu, s dedom pitvala kaprov, kŕmila jeho veľkého poľovníckeho psa, kúpala sa v malom bazéniku či naháňala uprchlého zajaca. Pozerajúc na tváre, ktoré pred 20timi rokmi boli každodennou súčasťou môjho prázdninového života, počúvala som známe hlasy a cestovala v čase. Neviem slovami vyjadriť to, čo som prežívala, ale som strašne rada, že som tam bola, aj napriek tým pár slzám, ten zážitok bol neuveriteľný. Keď mi tetuška, ktorá bývala najlepšou priateľkou našej babiny so slzami v očiach povedala, že teraz už môže kľudne umrieť, že neverila, že ma ešte niekedy uvidí....som emočne vybitá tak, že ani fyzično nevládze. Krásne a boľavé, smutné a veselé...mala som tam prísť už dávno, netreba páliť mosty, kým človek žije má žiť naplno!
ake je krasne obcas vratit sa v spomienkach do detskych cias. Zdenka, uplne s tebou suhlasim, ze netreba palit mosty...
OdpovedaťOdstrániť