Štvrtok s poisťovňou

Niektoré emócie napriek svojej výrečnosti vyjadrujem len veľmi ťažko a ich opis ľudia nechápu, ale aspoň sa pokúsim. Vo štvrtok som na pár chvíľ bola s ľuďmi, ktorých mám rada, veľmi rada. Ani neviem ako sa mi to stalo, boli mi nadriadenými a napriek tomu :) či práve preto, chýbajú mi...

Asi je to tým, že je dnes dosť ťažké stretnúť Človeka a ja ich poznám hneď toľko....možno tým, že práve pri týchto ľudoch mám taký ten (možno falošný) pocit, že svet je v poriadku, že nemusím mať obavy, že všetko dobre dopadne. Ostalo mi zo štvrtkového obeda teplo, priam horúco. Ľudské teplo, silné, úžasné. Pri nich som opäť na chvíľu malá, pod ochrannými krídlami. Vážim si ich a obdivujem. Cítim sa pri nich ako malé teliatko pri vemene svojej mamy...možno to znie čudne, ale občas cítim taký pocit teplej voňavej kravy...je to bezpečie, je to domov....

Venované tete Nataške :)

Nestíham...nemám to slovo rada, posledné roky je proste akosi "in", ale fakt je, že práve nestíham tisíc vecí, okrem iného i tento blogík. Ale nestíham tak, že vykonávam i veci, ktoré ma bavia, nielen veci, ktoré "musím", takže je to vlastne fajn. Za posledný týždeň :

vrátila sa Zuzka z Írska, čo je neskutočne dobre, lebo mi bez nej bolo otupno a lebo mi obetavo vliekla cez pol Európy tieto úžasné hodinky

V záhradke to už žije na plné obrátky

A ešte ďalší darček mám po tomto víkende - kredenc, ktorý je prosto krásny, len ho treba "trošku" upraviť. Katka mi ho darovala, keďže do veľkého sveta ho sťahovať vraj nechce (psssst, ale bude ľutovať:))

Posledné dni sme finišovali s prípravou pozemku na inštaláciu bazéna, dnes konečne dorazil báger, ktorý mal prísť v nedeľu. V sobotu ma milo prekvapila pracovná rota rodiny Ostrihoňovcov :), zapojili i rodičov a rodinného priateľa (Ďuri, adoptujeme Ťa).Na tejto fotke to nevyzerá, ale makali ako blázni.

 A deťuchy zatiaľ v piesku hľadali....

 až našli...

A malá ochutnávka z Emkinho vystupka ku dňu matiek

 a malé kulinárske okienko z našej kuchyne

Prajem všetkým nádherný slnečný deň!

Afterday alebo svadba bola dobrá, aj nevesta sa pobila!

Nie nebojte, nepobila. Tento víkend sme boli na svadbe bratancovi, ktoré som roky nevidela. Priznávam, ani sa mi veľmi nechcelo ísť do mesta, v ktorom som trávila svoje detské roky, u babiny, ktorá nás tak veľmi ľúbila, zomrela však skoro a veľmi skoro ju nasledoval aj jej syn, môj otec. A súhrou náhod som prežila deň, na ktorý nikdy nezabudnem. Stretnutia po rokoch boľavé aj krásne. Srdce mi stislo, na chvíľu som opať bola malá a kradla s babinou kukuricu, s dedom pitvala kaprov, kŕmila jeho veľkého poľovníckeho psa, kúpala sa v malom bazéniku či naháňala uprchlého zajaca. Pozerajúc na tváre, ktoré pred 20timi rokmi boli každodennou súčasťou môjho prázdninového života, počúvala som známe hlasy a cestovala v čase. Neviem slovami vyjadriť to, čo som prežívala, ale som strašne rada, že som tam bola, aj napriek tým pár slzám, ten zážitok bol neuveriteľný. Keď mi tetuška, ktorá bývala najlepšou priateľkou našej babiny so slzami v očiach povedala, že teraz už môže kľudne umrieť, že neverila, že ma ešte niekedy uvidí....som emočne vybitá tak, že ani fyzično nevládze. Krásne a boľavé, smutné a veselé...mala som tam prísť už dávno, netreba páliť mosty, kým človek žije má žiť naplno!