Neviem to napísať.
Neviem o tom rozprávať a neviem na to prestať myslieť.
Je s tým spojených milión emócií, veľa ľudí, ktorých bolesť si neustále pripomínam,
priveľa obrázkov, ktoré nejdú vymazať.
A mám pocit, akoby som to všetko lacno podávala von, keď to sem dám.
Nechám tu stopu, spomienku na mladého muža, ktorého som neskutočne milovala a obdivovala.
Bol výnimočný. Priveľmi zrelý a priveľmi mladý.
Nikdy nepochopím, nikdy sa nezmierim, nikdy nezabudnem.
Raz mi jedna priateľka povedala, že nie bolesť z toho, že už tu niekto nie je, ale vďaka za to, že tu mohol byť je tá správna emócia.
Ja asi neviem mať správne emócie.
Je to čierna diera, ktorá dusí. Ovplyvňuje každé jedno rozhodnutie.
A niet úniku.
Nemení to moje postoje k životu, ale mnohonásobne ich to násobí.
Do absurdna.
Peťko, ja nezabudnem!
Prosím, nepridávajte komentáre k tomuto príspevku. Ďakujem.
