Pre Piu, Martina a (žiadnych) ďalších

Nezvyknem sa zapájať do žiadnych blogerských "masových" aktivít. Žiadne ocenenia, súťaže, nič... 

Dnes urobím výnimku.

http://ateljeskogslyckan.blogspot.se/

Závan bolesti. Strašnej a nepredstaviteľnej. Takej, od akej sa nedá pomôcť. Samovražda vlastného dieťaťa. 

Toto ma dostalo. Ten výpočet zasiahnutých ľudí, ktorý Pia používa...naozaj. Nie som až tak stará (haha), ale napriek tomu - mám skúsenosť.

Príbeh prvý

sused, kolega, kamarát. Chalan skutočne príťažlivého zovňajšku. Práca, byt, priateľka. Našliapnuté na krásny život...a predsa. Ten pohreb sa mi navždy zapísal do mozgu. Niečo tak strašne absurdné.

Príbeh druhý

  kolegyňa, žena stredného veku, dve dospelé, úspešne rozbehnuté deti, manžel, domácnosť, upravený zovňajšok, voľnočasové aktivity - nikto by nepovedal, že sa to stane. 

Stalo sa.

 Predstavujeme si takého človeka obvykle ako "trosku", z ktorej to kričí na diaľku...chyba.

Do akej miery sme všímaví, do akej miery spoluzodpovední?  Spomínam si na jeden rozhovor s bývalým kolegom, kde som (pod vplyvom materských hormónov) odsúdila samovraždu ako takú. Veď ako to môže niekto urobiť svojmu dieťaťu, manželovi, rodine...

Sladká naivita. Pochopila som až oveľa, oveľa neskôr. Keď môj život obsadila diagnóza, ktorá zmenila moje vnímanie psychických stavov. Ale nie o tom som chcela, i keď i na to raz príde, keďbudem mať pociť, že svojou spoveďou môžem niekomu pomôcť, len by som rada podporila Piu a jej podobných a vyzvala nás všetkých - vnímajme viac. Snažme sa neubližovať, možno trošku viac počúvať, možno sa aspoň snažiť pochopiť. Každý jeden život je dar a každý jeden človek má nevyčísliteľnú hodnotu. 

Chráňme si ich, spolu.