Dušičky

Nemáme vo zvyku obehať celé Slovensko a zapalovať sviečky na hroboch. Niežeby som bola až tak veľmi proti - len mi celá tá vec s dušou nejako nejde do súvislosti s miestom, kde sa "odloží" telesná schránka. A tiež k tomu prispeli nejaké súkromné skúsenosti z minulosti. A som veľmi pragmatická, celý ten dopravný a človiečikovský chaos ma desí a podvedome očakávam zvýšenú nehodovosť a počet krádeží. A tiež mi príde dosť hrozné ako niektorí ľudia dokazujú svoju akože lásku k zosnulým pompéznymi pohrebmi, výstavnými hrobkami, ale za ich života.....veď to poznáte. Takže, ako ja prežívam dušičkovský sviatok? Večer, keď už je všade kľud aj v našej maličkej dedinke, sa radi prejdeme na cintorín, pokocháme sa svetielkami, zapálime pri kríži sviečku a spomenieme si na svojich blízkych.

Ale kým ma kedysi pri pomyslení na vlastnú smrteľnosť chytala úzkosť,dnes už mi z nej vyplýva celkom iné ponaučenie - život treba ŽIŤ TERAZ! A tak už pár rokov pijeme z krištálových pohárov napríklad aj k večeri počas týždňa a dodnes som hrdá na minuloročné vianočné sviatky, keď som s radosťou s deťmi ozdobovala náš dom a vešala svetielka na úplne špinavé okná a celé sviatky tu bolo kopec milých priateľov, užívali sme si svoju blízkosť, tešili sa zo seba, jedli dobré jedlo a NIKOMU nevadili špinavé okná či nenaleštený nábytok.A svoje plány a sny neodkladám na POTOM....a nemám chuť robiť veci len preto lebo "ľudia si budú myslieť...." . Skúste to, tá osobná sloboda stojí za to!