Patent na katastrofy

Viete, čo robia katastrofy, keď práve neúradujú? Tíško čakajú! Zákerné potvorky sliedia v paralelnej dimenzii a nemôžu sa dočkať, kedy moj drahý vytiahne päty z domu :( Za tých pätnásť rokov, čo sme spolu to bolo našťastie len pár razy, ale vždy to stálo za to - služobná cesta pred rokmi - to stačilo pokazené auto, ja, vtedy absolútne neskúsený šofér, malé dieťa a auto na odtiahnutie do servisu.... keď pred pár rokmi náš tatinko musel do nemocnice za dosť dramatických okolností, to som "len" schudla 11 kíl za dva týždne (jo, ja viem teraz by mi neublížilo ani dva razy toľko), krátky výlet pred tromi rokmi zas považoval môj organizmus za najvhodnejší čas na kolaps....Úprimne, keď v pondelok ráno sadol môj drahý za volant smer Nemecko, ani ma nenapadlo, že tie malé zákerné potvory už striehnu....a zaútočili na najcitlivejšiu strunu - cez dieťa. V poznesenej nálade cestou z práce si v pondelok kupujem flašu šampanského a nie hocakého - Hubertíka de luxe. V hlave mi znie výrok Milky Zimkovej "nemáš chlopa, nemáš pravdy" - tož, keď tak, chýbajúci pocit spravodlivosti u slamennej vdovy do seba prosto "načapujem", no nie? Ha, hneď po príchode domov mi Miška hlási, že Emka celý deň v škôlke nepapala a bolí ju bruško . Tí čo ma poznajú bližšie, vedia, že jednak Emka papá vždy, ale vážne vždy a ja mám desné fóbie z črevnej chrípky.... Emi sa nechytila ani na oblátku s medom, ani na kakavko...vyzerá to zle. Začínajú ma obchádzať klasické paniky . Bolesť bruška počas večera zvláštne putuje, mrkám na net a zisťujem, že nápadne pripomínajú problémy so slepým črevom, teplota mierna, signály jasné...ráno je stále zle, takže smer lekárka. No  aspoň v niečom mám šťastie, naša doktorka bola veľmi zlatá, ochotná, prekontrolovala všetko možné a bez akéjkoľvek mojej nápovedy (to už som zistila, že fakt nemusia, aby im pacient vchádzal do ordinácie s diagnózou na perách, nedajbože návodom na liečbu:))dochádza k rovnakému záveru, vypisuje papier na chirurgiu. Ja s mojim, priam vrodeným, zmyslom pre orientáciu samozrejme obídem celú petržalku, kým zistím, že daný lekár sa nachádza asi 500m od našej detskej lekárky. Ale sme tam, napriek vyhradeným hodinám na zákroky nás vezmú ako urgentný prípad a pri všetkej tej situácii aká momentálne je, sú k nám naozaj milí . Pán doktor detský chirurg na Fedinovej, naozaj ďakujeme! Skvelý prístup ako lekár, tak i sestrička. No pre zmenu štrajkuje Emi, na veľký stôl ani za svet ľahnúť, ručí ako o dušu (ak bol niekto v čakárni určite zdrhol) a napokon to zakotila vyhlásením, že ona chce doktorku, nie doktora! No v šiestich rokoch dosť asertívny prístup... pán doktor je napriek tomu trpezlivý a oznamuje jej, že sa nemá čoho báť, že veď aj tak nemá kto operovať, keď lekári štrajkujú.....celkom mu to ide, Emi sa ukľudnila, ešte si síce overila, či do toho veľkého prístroja (sterilizátor) zatvárajú bábätká a keď sme ju presvedčili že nie, už sa s ňou dalo...verdikt znie šesť hodín prikladať ľad a večer sa hlásiť na chirurgickej pohotovosti. Tak ideme domov, ľadujem ju tak, že jej omŕzajú aj uši, prichádza Miška, balíme aktovku, ja aj potrebné veci pre prípadnú hospitalizáciu, kŕmim do zásoby všetku háveď,vyrážame. Na kramároch je večer dosť rušno, platím pohotovostný príplatok, sme prvé na rade u chirurga a čakáme. Čakáreň nadštandardne krásna, veľká telka s rozprávkami, chirurg príjemný (Emi už neprotestuje že je to chlap) oznamuje, že rezať nie je nutno, padá mi kameň zo srdca.Platím parkovné (inak asi najdrahšie aké som kedy platila) a odchádzame. Na noc nás prichýli babička , strýko a teta, nemusíme jazdiť domov. Ešte dohadzujem ranny odvoz Miške do školy, pomaznám sa so psami a padám ako drevo do postele. Na ďalší deň má babička volno, takže si berie na starosť Emku,Mišku hádžem do Stupavy kamošovi Robkovi, fičím do práce. Podvečer späť, beriem Vierku aj Kačku a jej kamošku, nabalím si Emku, oplík vyzerá ako konzerva sardiniek, auto je tak preťažené, že vydáva ťažké športové zvuky, ale došli sme! Všetko vybalím,kŕmim psa, sliepky i kocúre, líham do vane plnej horúcej vody a peny a snažím sa na chvíľu neexistovať. Spoločnosť mi robí len Miky, ktorý si niekoľkorazy doniesol niečo spapkať do kúpeľne, kým mi zaplo, že je to mäso z rizota, čo som nechala na stole....vyliezam z vane, vyzliekam paplón, ktorý riško ocikal, zisťujem, že ocikal aj moje pyžamo....ale mňa už nenaštvú ! On totiž za pár hodín príde Igorko domov, objíme ma a svet bude opäť v poriadku!