pondelok 18. júla 2011

Zuzkin príbeh

Vzhľadom k urgenciam zo strany verných čitateľov :) budem tak trošku útržkovite pokračovať. Túto časť príbehu nebudem totiž písať ja, ale Zuzka, ktorá aj s celou svojou rodinou počas našej dovolenky opustila ochranné krídla veľkomesta, vzdala sa civilizačných výdobytkov a ako sama hovorí - vydala sa do stredoveku. A tak sa Zuzka, Nika, Braňo, Adík a pes Kubo nasťahovali k nám. Hneď prvý večer nám dorazila povzbudivá SMS :

Sme O.K. Záhorská. Jedlo rožky, rezne sme nenašli. Zajtra grilujeme slepice, Bafy spoznáva dedinu, Kubo robí mačkoteriérov. Ideme spať.

Asi pochopíte, že po takejto SMS sme boli náchylní poslať im telefónne číslo na našeho poistného agenta :) Ozajstná sranda však nastala až na druhý deň, keď sa Branko snažil otvoriť naše auto Miškinými kľúčmi od skrinky v škole a jej magnetickým čípom na obedy deaktivovať zabezpečovačku :) Vtipná nálada nás pomaly prechádzala po Zuzkinom telefonáte, že cestou domov sa máme zastaviť v IKEA a rovno si kúpiť nový matrac do spálne, to už sme tušili, že kocúriky naše sa opäť prejavovali po svojom...

No a na toto miesto prilepím príspevok od Zuzky, keď ho konečne dopíše, aby sme to všetko videli tak nejak "live".



Mňa už v živote nič neprekvapí

Lož hneď na úvod J Prekvapilo a osobne si myslím, že tých prekvapení v živote bude ešte viac ako dosť. Moje zážitky z posledných dní sa dajú ťažko zachytiť na papier, ale aspoň som o jedno zistenie múdrejšia. Netreba snívať o drahých dovolenkách, kde Vás privezú autobusom priamo na izbu, o  all inclusive, kde vašou jedinou úlohou je dopraviť sa výťahom do jedálne prinajhoršom po schodoch a natlačiť do tela čo sa len zmestí, len aby tam nedajbože niečo ostalo J Omnoho silnejšie zážitky Vám môže priniesť „výmenný pobyt“ z mesta na dedinu. Nie do súčasných moderných vilových štvrtí ale do domčeka, ktorý Vám prostredníctvom svojich vrások a jaziev dáva najavo, že on tu stál dlho dlho pred Vami a tak sa máte k nemu i správať. Môžem potvrdiť, že i elektrika, spotrebiče a aj auto má voči DOMČEKU rešpekt.

V tomto domčeku žijú ľudia, ktorých mám veľmi rada. Preto pri ich obavách kto sa im postará o domček a zvieratká počas ich dovolenky som neváhala a ponúkla som sa im. Človek asi má veriť na prvosignálne rozhodnutia. Nesklamali. Bez zaváhania, ako nám to zmení životy i keď len na krátky čas – 12 dní, čomu sa  budeme musieť prispôsobiť, zariadiť a ako budeme fungovať sme sa pobalili a s celou rodinkou vykročili oproti novým zážitkom. Samozrejme aj s našim psíkom. Rybičky museli ostať doma. L

Tak ako to býva náš príchod na „dovolenku“ prebiehal presne ako keby sme prišli na pobytový zájazd k moru - veľkolepo. Veľké tašky a more očakávaní. Hneď pri vstupe sme zistili, že našou každodennou úlohou bude zosúladiť biologické potreby nášho psíka so psíkom domácich. Ich potreby sa síce môžu stretnúť, len sa to nesmie udiať na rovnakom mieste. Keď bol jeden z nich vonku, druhý musel byť zatvorený a naopak. Aby sme to nemali až také jednoduché druhou úlohou bolo ustriehnuť, aby náš psík neprišiel do kontaktu s ďalšími obyvateľmi domčeka – Rikym a Mikym. Riky a Miky sú dva krásne domáce kocúry, ktoré či chcete alebo nie Vám dajú pocítiť, že oni sú doma a vy ste tam len na chvíľu.  
A už vôbec Vás nebudú poslúchať. No a nakoniec nesmiem zabudnúť na pýchu domácich a to na sedem statočných sliepok.

Takže príchod sme mali za sebou. Rodinka sa pozoznamovala s domčekom, kde sa čo nachádza, porozdeľovala si nocľah. Na spresnenie: kocúre nás čakali ubytované v spálni domácich s tým, že na noc ich máme dať do kúpeľne. A boli sme doma J Hlava rodiny vyhlásila, že v žiadnom prípade nebude spať v miestnosti kde boli mačky. Tak pre záchranu pokoja v rodine som navrhla, že budeme spať v obývačke na sedačke v tvare L. Nemusím ani písať, že nebola dostatočne dlhá aby sme sa na nej vystreli. Takže sme ráno asi 5 minút chodili so skrčenými nohami, kopance ani nespomínam. Drahý sa ma síce pýtal či nie je náhodou rozkladacia. Ja som ho mojim „príjemným pohľadom“ schladila, že hádam si nemyslí, že ratanová sedačka bude ešte aj rozkladacia. Ale človek si zvykne aj na horšie veci. :-) Prvý a to sme ešte netušili, že aj posledný presun kocúrov z miesta A na miesto B bude taká vyčerpávajúca, deprimujúca  a zároveň humorná skúsenosť. Trvalo to len necelých 40 minút. Človek by očakával, že cestu majú naučenú. Neskôr som pochopila, že to bola od nich tichá pomsta za to, že ich domáci opustili. Ale nič netrvá večne. Po naháňaní s mopom, riešení hlavolamu ako dostať Mikyho zo stojana na knihy sa hlava rodiny rozhodla zobrať kuchynskú utierku a preniesť ho do kúpeľne. A tak sme sa par minút po polnoci mohli uložiť k „pohodlnému spánku“. Hneď na druhý deň sme pochopili, že v spálni nebudeme spať, tak sme boli ušetrení o nočné naháňačky mačiek. Ktovie, možno sme prišli o veľké zážitky. Kocúriky sa mali pri nás svetovo. Patrila im celá spálňa. A to bol asi omyl. Starostlivosťou o tieto nežné a inteligentné zvieratká sme poverili naše ratolesti. Riky bol nad mieru spoločenský, prítulný ale Miky je číslo. Večne ho nebolo. Až jedného dňa sa osmelil a ubytoval sa v skrini. Čo by nebolo tak dramatické až na to, že začal triediť domácim veci a čo sa mu zdalo nemoderné postupne vyhadzoval. Zrejme ma estetické cítenie, lebo mu to dlho netrvalo. A aby podčiarkol skutočnosť, že sa mu veci nepáčia tak si ich pekne označkoval. Zrejme nie raz. Riky pomáhal. Boli zohratí. Tak si každý vie predstaviť, že okrem večerného mňaučania, kedy sa chlpáči dobíjali potravy búchaním o dvere sa začal šíriť zo spálne neuveriteľný zápach. Posledné tri dni pobytu na konci sveta sa išla pračka roztrhať. Domácich sme telefonicky upozorňovali nech sa cestou domov zastavia v IKEI a nech si kúpia nový matrac. Snažili sme sa vetrať, aj prevoňať miestnosť sušiacim sa prádlom ale...pomsta bola tak silná, že sme mohli kľudne vyberať vstupné (ako v pavilóne opíc).
 Posledné dve noci nám pribudol noclažník. Synovec. Chlapci sa rozhodli, že prenocujú v pavilóne. Hlava rodiny vyhlásila, že si za to zaslúžia Nobelovu cenu. Na matraci si spravili 20cm vrstvu izolácie a na 4 hodiny sa im podarilo s kocúrikmi spať. Ráno sme sa dozvedeli, že skákali až na televízor zavesený na stene. Tak neviem kde sa stala chyba J

Psík – Bafyna. Tak s ňou nás nespája žiadna humorná situácia. Musím toto krásne stvorenie pochváliť. Bola poslušná. I napriek tomu, že sme boli pre ňu cudzí ľudia sme zistili, že si nás obľúbila a s radosťou nás každý deň čakala. Bafi vďaka, že si nám to aspoň ty uľahčila. J

Sedem statočných. Lepšie pomenovanie pre záhorácke sliepky si ani nevieme predstaviť. Boli ako hodinky. Vedeli kedy majú ísť spať, kedy sa uložiť. Pravidelne znášali denne 7 vajíčok. Až na dva dni kedy zlyhali. Jedného dňa som mala telefonát do práce od detí, že im utiekli sliepky. Boli tak vynachádzavé, že si preďobali pletivo. Deti chytili paniku. Neviem či očakávali odo mňa, že sa zbalím a prídem zachraňovať perie. V podstate o nič nešlo len o uhorky v záhradke, ktoré sme celé poobedie ručne pleli. To by nás nahnevalo, keby nám zničili prácu. J Ale deti to zvládli a statočné zahnali. Dodnes nevieme vyriešiť záhadu ako sa ocitlo jedno vajíčko v Bafyninom zamknutom psom výbehu. Na viac sa v ten deň nezmohli. Asi šok. Druhýkrát produkcia zlyhala pri zlej manipulácii s dvierkami na kurníku. Ale stratu sme nepocítili. Lebo i tak sme mali už vajíčka na všetky možné spôsoby. Bio je bio.


Niekde na začiatku som zabudla napísať, že domáci síce boli na dovolenke, ale my sme normálne pracovali. Takže sme museli riešiť dopravu do práce, nakoľko máme len jedno auto. Hlava rodiny chodila jeden týždeň na poobednú a druhý na doobednú  smenu. Ja som chodila do práce našim autom a hlava rodiny sa zvážala s kolegami ku ktorým sa musel najprv dopraviť. Domáci nám nechal k dispozícii jedno staršie auto. A tu je ten kameň úrazu. Odteraz už vieme, že si treba akékoľvek veci, ktoré nepoznáte odskúšať v dostatočnom časovom predstihu. Inak Vám hrozí nervový kolaps. Mne sa podarilo prvé ráno prísť do práce v poriadku. I keď mi došlo, že to bude iná drina cestovať denne toľko kilometrov tam i späť. Časovo sa to dalo zvládnuť, ale cestovanie medzi dedinami je náročnejšie ako medzi panelákmi. Stojí Vás to väčšie vypätie, pretože sa musíte ešte so zalepenými očami sústrediť na cestu, zajacov, bažantov a líšky. Našťastie nič väčšie nemalo o nás záujem. Pred obedom mi volá drahý do práce, že sa nevie dostať do auta, ani dverami, ani cez kufor... . Ja som sa na druhej strane telefónu smiala, ale nie nahlas lebo mi bolo jasné, že je po prvej noci nevyspaný, dokrčený a ešte aj to auto. To ale ja múdra som mu poradila, že kľúče od auta sú tie celé čierne čo nám v kope kľúčov nechali domáci. Tak sa ma opýtal, že načo je na nich magnetický kľúč. J Tak sa volalo domácemu a ten nám len povedal, že kľúče od auta neboli v tej kope. Ale úplne na inom mieste. Po víťaznom otvorení som dúfala, že už bude všetko ok. Keď prišiel drahý do práce tak mi ani nezavolal. Nedalo mi to. Hneď ako mi zdvihol tak penil J s tým, že sa môže na taký stredovek vysr.. . Pointa bola v tom, že mu to zdochlo hneď na prvej zastávke a potom už poctivo skoro na každej. Celé som to pochopila až druhý týždeň nášho pobytu, keď mal doobednú. Budík mi bol zbytočný. Týmto sa ospravedlňujeme susedom, celej ulici a starostovi. Taký rachot a lomoz akým o štvrtej ráno štartovalo a odchádzalo to auto som ešte nepočula. To muselo byť počuť aj o dedinu ďalej. V Rakúsku si hádam mysleli, že začíname tak skoro ráno orať. Posledný deň sa auto rozlúčilo tým, že nezdochýňalo na každej zastávke ale už hneď na rohu prvej ulice. No proste katastrofa.

Keď padla prvá sobota tak domáci zavelil, že nech sa rýchlo naraňajkujeme a ideme sa domov zotaviť s tým, že sa večer vrátime. Kým obriadil zvieratá, my sme už všetci sedeli v aute. Nikdy v živote sme sa tak rýchlo nenajedli. Prvé čo sme doma urobili bolo, že sme sa vyspali. J A takýto výlet sme si dopriali aj v utorok, keď bol štátny sviatok.

Domáci nám zverili aj bazén s teplotou plesa. Ale nie, pekné počasie na kúpanie bolo asi len dvakrát. Takže sme ho skoro ani nevyužili.

Na záver si môže každý pomyslieť  čo za mestských babrákov tam mali. Ale to len tak vyzerá. V podstate sa nič zvláštne nedialo. Celé to bolo o tom, že človek je na niečo zvyknutý, pohodlný a zrazu prídete na miesto, na ktorom sa modlíte každé ráno aby náhodou večer nebolo zlé upršané počasie, pretože digitálna televízia bude štrajkovať. Ak chcete mať úplný pokoj od známych, tak ho máte zaručený.  Mobilný telefón Vám dáva na výber medzi Slovenskom a Rakúskom. Je úplne jedno, ktorú sieť si vyberiete nakoľko signál  ste chytili len v polohe sediacej žaby na kameni pri bráne, alebo na konci záhrady.   Jedine komu to prekážalo bola naša dcéra, ktorej chýbalo mobilné uspávanie s priateľom.
Bola by som nerada keby tieto riadky vyzneli ako sťažnosť, alebo kritika na domček, ktorý je pre domácich rajom. Nie je to tak. Bola to zmena pre ľudí, ktorí žijú medzi panelmi a ktorá mala svoje neopísateľné čaro. I napriek tomu, že sme sa tešili domov a na návrat domácich, som rada že všetko živé čo nám bolo zverené prežilo, že i naša dcéra to napriek frflaniu zvládla.  Najväčším prekvapením bol náš syn, ktorému nevadilo a nechýbalo vôbec nič. A za to vďačíme trampolíne. I keď by bolo asi od nás rozumné aby sme s ním išli na röntgen, či má svoje orgány po 12 dňovom skákaní na mieste. Vám chcem domáci povedať, že Vás máme veľmi radi, že ste nám i po tomto zážitku stále blízki a že si v pokoji môžete plánovať dovolenky. S radosťou Vám kedykoľvek postrážime Vašu haciendu. Škoda, že ju prerábate, už stratí to čaro nedokonalosti. J A inak som sa po príchode dozvedela, že sedačka je rozkladacia.

P.S. pobyt priniesol prvú zmenu v našich životoch. Drahý sa rozhodol, že ideme na dovolenku autom (doteraz sme boli letecky alebo busom). Zrejme si povedal, že po tomto zážitku už zvládne všetko. J

Zuzi, tak ešte raz ďakujem za príbeh i za tú dvojtýždňovú pomoc - i za uistenie že kľudne aj nabudúce....robím Ti rezervačku :))Ste proste rodinka úžasných!

5 komentárov:

  1. Ten pribeh je taky neuveritelny, az je skutocny :-) Obdivujem Zuzku aj s rodinkou, ja som machrovala, ze sa aspon na jednu noc pridam do klubu vyvolenych a stravym tiez par nezabudnutelnych chvil na samote u lesa´, ale pud sebazachovy bol silnejsi :-) Prezivala som to vsak kazdy den so Zuzkou! Ste super a dufam, ze sa v tomto zabavnom parku coskoro vidime :-))Katka

    OdpovedaťOdstrániť
  2. No ja teraz neviem, ale vy dve ste sa fakt minuli povolanim, co takto dat sa na spisovatelsku drahu alebo aspon pisanie serialov. Mozno by sa v tej telke dalo konecne na nieco pozerat !Aj ked som to uz pocula priamo od Zuzky, opat som sa dobre pobavila....

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Lucka, ty sa len modli aby sme raz naozaj niečo nenapísali, lebo to sa dozvieš veci.... :)))

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Super citanie. Zdenka, mas skvelych priatelov. Su nielen uzasni, ale aj statocni:)

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Zdenka, ak by ste niekedy opäť potrebovali strážiť domček a zverinu, máš ďalšieho záujemcu. Moja cesta k podobnému domčeku je ešte neuveriteľne dlhá, takže takéto "demo" by som vysoko ocenila :))

    OdpovedaťOdstrániť