Tíško

Tíško si spomeniem, že dnes by si mal 56 rokov. V hlave zmätok a otázky, na ktoré mi už nedáš odpoveď. Vlastne si nás opustil už pár rokov predtým, než si odišiel navždy. Oplakala som Ťa postupne, tá bolesť sa rozdelila, ba dokonca neviem či Tvoj prvý odchod nebolel viac ako ten druhý, definitívny. Zaujímavé, ako si formoval môj pohľad na život, usporiadané hodnoty na pomyselnom rebríčku robili prudké saltá keď si v mojich očiach sklamal....

A tak Ti chcem do toho nebíčka odkázať, že rodina je oveľa, ale oveľa viac ako len základná jednotka socialistickej spoločnosti. A že to ešte stále neviem stráviť a pochopiť....mala by som, pre svoje osobné dobro. A že tak ako sa vyhrážam že  budem celkom iná, zrazu sa pristihnem v "tvojej koži" a genetika so mnou zametá, gestá, spôsoby,zlozvyky....som Tvoja dcéra a budem si chcieť pamätať len to dobré....raz